Krátka história rímskokatolíckeho kostola Najsvätejšieho Spasiteľa v Hronovciach.

Obec Hronovce sa nachádza v srdci Dolnohronského regiónu, päť kilometrov južne od mesta Želiezovce. V jej katastrálnej časti Čajakovo sa dodnes zachovala pôvodne románska trojloďová bazilika z prvej polovice XIII. storočia. Po barokovej prestavbe a výraznom poškodení kostola počas II. svetovej vojny však už v exteriéri stredoveký pôvod Kostola Najsvätejšieho Spasiteľa, až na niekoľko štýlových prvkov, nič nepripomína.

Hoci o samotnom kostole nemáme staršie písomné zmienky, v polovici XIII. storočia sa tu spomína benediktínske opátstvo. Prvá zmienka o obciresp. o opátstve je z roku 1256, kde sa uvádza ako Abbatis de Sereful (Serafínovo opátstvo), v roku 1264 – Monasterium de Serephel, a v roku 1268 ako Abbas SanctusSalvatorisdeSeraphino. Podľa doterajších výskumov by malo ísť o kláštor írskeho typu. Samotný kostol, ktorého výstavba sa datuje do obdobia 1220-1240, patril bezpochyby medzi reprezentatívne budovy svojej doby, jeho pôvodná forma je podobná kostolom nachádzajúcich sa v maďarskom Jáku či Lebényi.

Išlo o trojloďovú baziliku pravdepodobnes dvojvežovým západným priečelím a trojapsidovým východnýmuzáverom. Bočné lode boli ukončené polkruhovými apsidami, centrálna loď zrejme kvadratickou svätyňou (podobné riešenie poznáme napríklad z Banskej Štiavnice, Krupiny či Dobrej Nivy).

Stavba bola pomerne dlhá, stredná loď bola zaklenutá štyrmi poliami klenby, pričom pokračovala ďalej na západ dvojvežovým priečelím. Postavili ju z veľkých, starostlivo opracovaných kamenných kvádrov.

Miestne benediktínske opátstvo zaniklo v XVI. storočí počas vojen s Osmanmi, titulárne však pretrvalo až do XVII. storočia. Kláštor bol počas osmanskej okupácie pravdepodobne opustený a neskôr zničený.

Koncom XVII. storočia bolkostolv havarijnom stave, nevykonávali sa v ňom bohoslužby. Z iniciatívy miestneho opáta, JánosaOkolicsányiho, sa v roku 1706 začalo pracovať na rekonštrukcii kostola. V období rokov 1757-59 bol objekt značne prestavaný. Dvojvežové priečelie bolo, pravdepodobne z dôvodu jeho výrazného poškodenia, nahradené jednou centrálne umiestnenou predstavanou vežou (podobné riešenie poznáme z Malženíc). Kvôli dobudovaniu kostola bol v roku 1759 pravdepodobne oproti stojaci opátsky kostol rozobratý a stavebný materiál (kamene) z neho použité pri stavbe barokovej veže.

Loď bola nanovo zaklenutá, pričom vnútorná výška lodí bola zjednotená. Opát Antal Reviczky okolo roku 1790 dal predĺžiť presbytérium v tvare polygónu (dnešná svätyňa). K nemu sa pristavila poschodová sakristia, kde na jej poschodí mal miestny opát svoje vlastné oratórium, čiže modlitebnú miestnosť. Exteriér a interiér bolupravený v neskorobarokovom luiséznom slohu.

V roku 1777 do kostolnej veže udrel blesk, avšak škody boli len menšieho rozsahu. V roku 1834 sa vymenila kompletná drevená konštrukcia strechy kostola, vrátane krytiny z drevených šindľov. Dva týždne po ukončení prác znova udrel blesk do veže, pričom zhorela celá strecha kostola. Bolo nutné ju znovu vybudovať, čo sa podarilo už koncom novembra toho istého roku.

V roku 1886 znova vyčíňal blesk. Po údere do veže pomaly, až dva dni horela strecha. V roku 1887 preto znovu menili drevenú konštrukciustrechy.

V roku 1898 opravili už dávno nefunkčné vežové hodiny kostola a v tom istom roku ostrihomský kanonik,neskorší uhorský primas Dr. JánosCsernoch znova vysvätil kostol.

V roku 1927 bola doterajšia drevená krytina strechy nahradená eternitovou a na vrchol kostolnej veže bola namontovaná plechová krytina.

Ustupujúce nemecké vojská na konci II. svetovej vojny 24. marca 1945 podmínovali a zničili 45 m vysokú vežu nášho kostola. Spolu s vežou bola 1/4 z celkovej dĺžky kostola zničená, jeho ruiny boli asanované. Nemeckí vojaci tak zničili najvyššiu budovu v okolí, čím sťažili sovietskej armáde orientáciu v teréne.

Rekonštrukčné práce na kostole po roku 1945 prebiehali len veľmi pomaly. Polovica pôvodného katolíckeho obyvateľstva bola z obcí Čajakovo a Domaša v rokoch 1947-1948 vysídlená do Maďarska. Kvôli nedostatku financií, robotníkov a nastupujúcemu komunistickému režimu bol kostol opravený až po roku 1951. Pri tejto rekonštrukcii bolo vybudované nové západné priečelie a asanované oratórium.

Počas obnovy v 80. a 90. rokoch minulého storočia bol kostol znovu opravovaný. Vybudovala sa kanalizačná sieť na odvádzanie dažďovej vody zo strechy kostola, bolizaizolované steny, vymenená dlažba, vybudovaný nový oltár, kazateľnica, osvetlenie, atď. V roku 1995 bola vymenená eternitová strešná krytina za plechovú. Krátko po oprave strechy ju strhla silná víchrica. Ešte v tom istom roku bola strecha opravená.

Počas rekonštrukčných prác v interiéri kostola boli odokryté zachované bočné apsidy, vrátane odstupňovaných víťazných oblúkov. Obdivovať tak môžeme precízne budované pôvodné kamenné murivo a románske okná, ktoré aj svojimi proporciami svedčia o honosnosti románskej stavby. Tieto okná boli odkryté aj v exteriéri, keďže obe apsidy boli v baroku zamurované plynulým prechodom medzi loďou a presbytériom.

Viacero hodnotných architektonických detailov sa našlo aj po spomínanom výbuchu koncom druhej svetovej vojny. Medzi týmito boli zistené románske architektonické články, ako stĺpiky a ich hlavice, časti západného portálu, či časť obkročného oblúčikového vlysu z veže, na území Slovenska veľmi zriedkavého (istý náznak sa zachoval v Hamuliakove). Niektoré zachované časti opracovaného kamenného muriva je možné vidieť vystavené v interiéri kostola.

Treba ešte dodať, že podľa obecnej kroniky z roku 1935 v minulosti tu existoval ešte jeden kostol. Mal stáť oproti tomu súčasnému, v okolí dnešnej budovy farského úradu. Súčasný kostol bol podľa tohto prameňa farským, teda určeným pre miestne obyvateľstvo. Ten druhý mal byť zas kostolom opátskym a mal zaniknúť spolu s kláštorom. V súčasnosti sa pracuje na výskumných prácach na lokalizácii priestorov bývalého benediktínskeho opátstva, resp. na nájdení druhého kostola, ktorý by potvrdil legendu o existencii opátskeho kostola.